na Blog.cz

Báseň z 12. apríla 2007 pripomína, že signály, ktoré nám matka Zem vysiela prostredníctvom silných mrazov, veľkých horúčav, búrok a povodní, nie sú vrtochmi, ale reakciami na zásahy človeka. Kynoženie zeme, čo je pre mnohých ľudí len mýtus, malo svoj začiatok, čo znamená, že bude mať aj svoj koniec.

Spomedzi krvou murovaných stien,

kde strachom nevyčnieva ani tieň,

vykúka mĺkva, štvaná matička,

a jej slzná tvár, čo nik nehýčka,

bo ruka, čo dávno vychovala,

tá odvrhla ju na pokraj brala,

kedysi nežná, dnes ohňom kovaná,

ruka zlá, ruka tvá, ruka pohana.

Pomoc, čo mala byť vždy súveká,

tá obrátila sa v zbraň človeka,

ten zachádza ďaleko, rád vyplieni,

nasilu ťahá rozumy z myslení,

zabíja život, dychu prívod, nebo berie,

z matkinho raja robí hniezdo netopierie,

udiera päsťou a po hrstiach ťahá z lona,

neprestáva, dokým matička nezastoná.

Za všetky krivdy, čo boli spáchané,

za všetko, čo príde, keď čas nastane,

človeče zaplatíš tou najvyššou cenou,

vlastnou krvou, nech pomsta je vyváženou.